Kráčam so sestroupo Klobučníckej ulici (tá čo spája Primaciálne námestie a Starú tržnicu)smerom na Primaciálne námestie. Oproti nám kráča pani s dieťaťom po boku a napravom ramene má kabelku. Zarastený muž v riflovej bunde sa jej zo zadunačahoval do kabelky a vložil ruku dnu. No viac mi nebolo treba. HEEJ!!! Zrúkolsom na celú ulicu a schmatol som mu ruku. (držal v nej niečo zabalenév alobale nápadne pripomínajúce desiatu). Chlapík sa nechápavo pozeral,pani sa nechápavo pozerala.
Ja som sa nechápavo pozeral, prečo sa oni taknechápavo pozerajú... Dieťa sa tiež tvárilo prelaknuto. Asi z toho môjhovýkriku a výpadu.
Akonáhle somzbadal nechápavý výraz v tvári „okrádanej“ penej, okamžite som jej začalvysvetlovať, že ten „pán“ jej kradol z kabelky. Ovšem, že pána som stáledržal pevne za ruku.
Rozuzlenie?
Pani v prelaknutízo seba dostala len jedinú vetu: „Ale my sme spolu...“
A zrazu mito došlo.
Ten „pán“ nie jezlodej, ale jej manžel. Okamžite som ho pustil. Neuveriteľne som sa v tom momentehanbil. Ospravedlnil som sa im najmenej 3x. Fakt ma to mrzí. Ale pán zachovalduchaprítomnosť a dokonca ma pochválil za dobrý úmysel. Znova som saospravedlnil a poprial som im teda pekný večer.
Sestra a ja smeopustili rodinku a pobrali sme sa ďalej. Sestre to prišlo hrozne smiešne, ažjej slzy vyhŕkli z očí. Vraj som strašne zhúkol na toho pána a aj onasa dosť zľakla, lebo nevedela čo sa deje. Nuž, čo na záver dodať? Môžem byťrád, že dotyčný pán nie je taký impulzívny ako ja, a nepodaroval mi jednuranu do zubov.
Ak sa k týmtoriadkom dostane dotknutý pár, tak sa im ešte raz ospravedlňujem.