Plačúcej slečne z trolejbusu č.202

Autor: Martin Štih | 24.2.2010 o 21:54 | Karma článku: 16,00 | Prečítané:  15316x

Často si všímam ľudí cestujúcich v Bratislavskej MHD a pozorujem ich komunikáciu a správanie. Proste ma baví sledovať nemý film odohrávajúci sa momentálne okolo mňa, keďže väčšinou mám v ušiach tie hrajúce štuplíky. Ale občas sa naskytne situácia, v ktorej si akoby vo filme prehrávam možné konce nemého filmu, ak by som do diania nejak zasiahol... Samozrejme hlavnú lu zohrala v mojom príbehu sympatická dievčina...

Dnes som cestou domov okolo 16:35 stál v trolejbuse a všimol som si sympatické dievča sediace chrbtom v smere jazdy s tmavými vlnitými vlasmi a červenej bunde. Čítala si voľačo vo svojom vyklápacom telefóne a smiala sa... Celkom milý pohľad na smejúcich sa cudzích ľudí, veď ako často vidíte len tak smejúceho sa človeka? Avšak po pár zastávkach som zbadal slzy. Jedna za druhou sa jej kotúľali po lícach a v tvári mala výraz zadržiavaného plaču. Keď ma zbadala, odvrátila sa k oknu skôr ako som stihol skriviť tvár do úsmevu - že by som ju rozveselil. Tvárou sa odvracala od možných divákov a jej boľavý pohľad smeroval naďalej von oknom.

Prehľadal som ruksak, či nemám v tom mojom neporiadku vreckovky. Samozrejme, že som nemal. Moja snaha stroskotala v zárodkoch. Blížila sa moja výstupná zastávka pri Ružinovskom cintoríne, kde som sa mal stretnúť s mojim odvozom domov. Povedal som si, že keď už ma tam budú čakať, vystúpim... ak nie, tak pokračujem v ceste v trolejbuse a dievčine sa prihovorím, keď bude vystupovať... veď pri najhršom ma pošle do prdele a bude len ďalší trapas.

Na zástavke som zbadal známe auto = vystupujem. Kým som sa zorientoval, a zistil, že auto je síce známe, ale nie to, ktoré má čakať mňa, trolejbus zavrel dvere. Otočil som sa k oknu, za ktorým slzila dievčina a usmial sa. A aký super pocit to bol, keď sa tiež usmiala! (skúste si to - usmiať sa na niekoho cudzieho) V rýchlosti som jej len zaťatými päsťami naznačil, že "držím palce" a ona len s úsmevom prikývla...

Vzďalujúci sa trolejbus mi pomaly mizol v diaľke, keď mi skrsla v hlave myšlienka, "veď, môžem bežať na ďalšiu zastávku..." ale od toho som upustil, nakoľko som bol ovešaný brašňou s foťákom a ruksakom a zastávka nie je zrovna blízko... Čo už...

Dôvod, prečo to pekné dievča plakalo, už pravdepodobne nikdy nezistím, ale pevne verím, že už jej žial pominul a na tvári má o 5 úsmev. Ak ju poznáte alebo sa nebodaj sama spoznala, dajte vedieť.

Vreckovky už budem mať odteraz vždy pri sebe...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pellegrini odmieta prepojenia na SAD Zvolen: Nestarám sa, ako chodia

Zástupcovia župy sa s dopravcom stretnú v stredu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pri Zvolene sa bojuje o Slovensko

Keď si má Pellegrini vybrať súkromníka alebo verejnosť, neváha.


Už ste čítali?